Jednoduchá úvaha o živote
27.07.2010 21:20:35
Život, je veľmi zvláštny jav. Niekedy máte pocit úplného šťastia, dokonalej radosti zo všetkého čo robíte, a niekedy z ničoho nič všetko zmizne. Prebudíte sa a cítite sa taký prázdny, že by ste pohltili celý svet. Rozmýšľate prečo tomu tak je, snažíte sa to pochopiť, ale akoby to stále uchádzalo preč. Je to zaujímavé, je toľko rozdielov ktoré si ľudia medzi sebou vedia nájsť, ale pritom sme všetci úplne rovnaký. Všetci sa len snažíme nájsť si to svoje šťastie v tomto svete a vyplniť tento krátky čas ktorý tu prežívame najlepšie ako len vieme, aby to všetko malo nejaký zmysel. Keď sme mladý máme ideály, sme plný života, akosi cítime, že všetko sa dá prekonať a o pár rokov nemáme asi poňatia čo vlastne chceme. Prečo tomu tak je? Rozmýšľali ste niekedy nad tým? Ja teda ustavične. Veľké množstvo knižiek nám radí aby sme sa zastavili, aby sme si vychutnali tento svet a potom bude všetko v najlepšom poriadku. Ono sa to krásne počúva, a na určitý moment to snáď aj pomôže, ale naozaj je to to pravé, čo dá nášmu životu zmysel? Nemyslím si. Život je tak zvláštny a tak nepochopiteľný, že si ho asi nebudeme nikdy vedieť poriadne vychutnať. V dnešnom svete sa jednoducho nedá len tak odpojiť a žiť si po svojom. Iste sú tu rôzny pustovníci a mnísi, žijúci ďaleko od civilizácie, ale aj tak sa riadia určitými pravidlami a návykmi, ktoré im boli dané. Určite však majú väčšiu voľnosť ako človiečik, ktorý sa narodí nejakej obyčajnej rodine kdesi na vidieku, alebo v meste. Už od detstva musí hrať určitú rolu a podľa presných pravidiel. Musíš chodiť do školy, do práce, na úrady, a po tridsiatke by si mal rozmýšľať nad svadbou. Absolútne sa kašle na ľudskú individualitu, si to kde a komu sa narodíš. Samozrejme rodičia to myslia dobre, ale učia len to čo učili ich a preto si myslím, že napr. také náboženstvo by sme nemali brať ako povinnosť, je to len určitá tradícia, ktorá bola zdieľaná z generácie na generáciu. Iste vyrastal som v takom prostredí a zvyky sú fajn, ale to je všetko, mám vlastný rozum a nemusím sa hneď prispôsobovať všetkému čo ti spoločnosť a rodičia podkladajú. Niekedy mám pocit, že sem vôbec nepatrím. Pozerám na ľudí a sú mi úplne cudzí, akoby s nimi nemám nič spoločné. Všade kde prídete sú iba masky. Nevravím, že ja ich nemám tiež, ale to už je výchovou a ťažko sa toho vzdáva, ale aspoň sa to snažím pochopiť a niečo s tým robiť. Ale väčšina ľudí tak prežije celý svoj život a ešte sú aj presvedčený aký úžasný život žijú. Neustále sa riadia niekedy až do oka bijúcimi hlúpymi pravidlami a ani sa nezastavia, ...počkaj prečo to vlastne robíš. Pred sto až tisíc rokmi niekto niečo vymyslel a ty sa tým riadiš ako keby to zoslal samotný Boh. Je mi to naozaj až smiešne ako sú niektorý ľudia hlúpy. Nechcem nikoho urážať a vyvyšovať sa, ale veď začnime trošku uvažovať sami. Nepotrebujeme vysokú školu nato aby sme vedeli čo je dobré a čo zlé a čo mám v akej situácii urobiť. To je nám predsa dané od nepamäti od nejakej vyššej podstaty, tak prečo sa stále riadiť hlúpymi pravidlami a žiť podľa noriem, ktoré neboli vytvorené pre náš život. Ľudia sú naozaj ako ovce, a niekedy mám pocit, že ak naozaj príde k nejakej katastrofe alebo zotročeniu ľudí, tak si to asi aj zaslúžime. Veď od malička je tlačené do hlavy aby si bol poslušný, aby si sa riadil zákonmi, prikázaniami a keď nie tak si vyvrheľ spoločnosti. Keď si hravý a máš chuť stále niečo robiť a užívať si život plnými dúškami, tak ti vtĺkajú, že by si mal dospieť. Ale čo to znamená dospieť? To, že sa mam prestať tešiť zo života a tváriť sa vážne na všetky strany, sedieť doma, poctivo chodiť do práce len aby si ma ostatný vážili? Nie ďakujem, to radšej zostanem nedospelým do konca života. Máte okolo 30ky a už vám všetci dohovárajú že by ste sa mali oženiť alebo vydať. Ale prečo? Každý má na tomto svete nejaké poslanie, ale nie každý musí mať rodinu, prečo akurát rodina by malo byť to najdôležitejšie pre nás. Iste je dôležitá a veľa ľudí si ju chce založiť, ale veď to nie je predsa predpis pre každého. Kto chce nech si ju založí a nech žije podľa svojich predstáv. Vraví sa, že ak si niekoho nenájdeš zostaneš a umrieš sám. To je podľa mňa hlúposť. Je toľko druhov lásky a láska medzi partnermi alebo mužom a ženou je len jeden z nich. Lásku môžeme dať kamarátom, rodine, prírode, zvieratám jednoducho všade, a samozrejme odtiaľ sa ti niekedy ja vráti. Aspoň tak to vnímam ja. Nevravím, že mám pravdu, je to len moja pravda, môj pohľad na tento svet ovplyvnený rodičmi, spoločnosťou v ktorej som vyrastal, knihami ktorými som prečítal, ale spolu to vytvorilo môj svet. Preto nechápem ľudí ktorý sa idú byť pre svoju pravdu akoby bola tá jeho jediná a platná. Pravda sa nedá nikdy chytiť a ten ktorý tvrdí, že tá jeho je pravdivá je hlupák a čistý pokrytec. Celé detstvo som chodil do kostola a bol oddaný katolík, ale vždy mi tam niečo nesedelo. Vždy som pochyboval o ničom a cítil som sa zle, že pochybujem proti mojej viere. Vadilo mi že náboženstvo (je jedno aké) a jej stúpenci si myslia, že to ich je jediné a pravé ktoré privedie človeka k spáse. Nechcem sa teraz navážať do kresťanstva alebo iného náboženstva, pretože určite mi to niečo do života dalo, že nevnímam svet čisto iba materiálne a hmotne. Myslím si, že sú tu určité vyššie sily a dimenzie o ktorých nemáme ani poňatia, ale nechápem to ľudské zmýšľanie, že keď im niekto v detstve povedal niečo o Bohu tak teraz sa tvária akoby vedeli odpovedať na všetky otázky o tomto svete. Dôležité je stále hľadať pravdu a nie sa neustále utvrdzovať o tej svojej. Jedine ak budeme stále hľadať niečo nové, aj keď sme možno niekedy boli presvedčený, že to bolo zlé, Iba tak si vytvoríme ucelenejší pohľad na svet a náš vlastný život.
Komentáre